V časti Môj príbeh ste už možno čítali, že srdcom som sociálny pracovník. Chcela by som vám o tom ale povedať trošku viac..viac o mne, kto som a ako sa môj príbeh vyvíja.. nie vždy úsmevne, ale beriem, čo mi život prináša.
Sociálnu prácu som začala študovať nie z presvedčenia, že jedného dňa zo mňa bude top sociálny pracovník, to naozaj nie. Začala som študovať, lebo sa proste rada učím nové veci a tak mi napadlo, že keď som sa po skončení strednej školy nedostala na štúdium ekonomiky a manažmentu, budem sa učiť niečo, čo by pre mňa mohlo mať ľudskú hodnotu. Vybrala som si odbor sociálna práca. Zaujali ma študijné predmety a prišlo mi, že základy psychológie, sociológie a mnohé iné by vlastne mohli byť predmety, ktoré by sa mali vyučovať na každej strednej škole. Veď keď som skončila strednú školu, realita „hlásenia sa“ na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny bola pre mňa ako facka, ktorá ma vítala do dospeláckeho života. No ale späť na výšku. Študovala som externou formou popri práci, ktorá ma síce nebavila, ale platila mi benzín do auta a školné a bola taká jednoduchá, že som sa vpohode stíhala pripravovať na skúšky. Už počas štúdia, pri predmete Práca s marginalizovanými (vylúčenými) skupinami obyvateľstva mi napadlo, s akými typmi klientov by som pracovať nemala. Nie, že by som nemohla, ale keď chcete robiť sociálneho pracovníka, mali by ste vedieť odhadnúť svoje možnosti a musíte vedieť, kde sú vaše hranice, za ktoré ako odborník ísť nemáte. Možno nie kvôli klientom, ktorým by práca nad rámec pracovnej náplne alebo pracovného času sociálneho pracovníka prospela, ale kvôli sebe, aby sa Syndróm vyhorenia nedostavil veľmi skoro a odborník nevyhorel ako fakľa skôr než urobil dieru do sveta. Štúdium som skončila v roku 2013 s Mgr. titulom v odbore Sociálna práca a so špecializáciou Sociálne poradenstvo. Ani po ukončení štúdia som nemala ambície ako sociálny pracovník začať pracovať. Bola som ale šťastná, že som štúdium dokončila, je to taký môj osobný úspech.
Koncom roka 2015, keď som mala na zákazníckych centrách obchodných spoločností odpracovaných takmer 10 rokov, niečo sa vo mne zlomilo. Mám v povahe pracovať najlepšie ako dokážem a dobre odvedená práca je to, za čím si vždy stojím. Lenže v obchodných spoločnostiach som bola „len“ tá, ktorá si so zákazníkmi dopisuje alebo vyvoláva. A pritom ja som to brala ako veľkú zodpovednosť byť pravdepodobne prvou osobou, s ktorou príde zákazník alebo potencionálny zákazník spoločnosti do kontaktu. Napriek svojej snahe som podľa nadriadených nepracovala dostatočne… dostatočne rýchlo, dostatočne veľa, dostatočne dlho. A tak som sa s vtedajším partnerom dohodla, že s prácou na zákazníckych centrách končím a kým nebudem vedieť, čo ďalej, ostanem doma a budem robiť, čo ma baví… teda vzdelávať sa, robiť si kurzy. A tak sa aj stalo.
Na čase pre seba je niečo úžasné. Keď zrazu nežijete v každodennom strese, že ste nenaplnili očakávania vášho nadriadeného, že ste boli o 5 min dlhšie na obednej prestávke a dúfate, že si to nikto nevšimol. Zrazu sa ráno prebúdzate a počúvate spev vtákov a nepremýšľate, či vám naštartuje auto… pritom tie vtáčiky tam vždy boli a ja som ich ráno nikdy nepočula, resp. som ich len nevnímala…lebo som bola už od prebudenia zahltená obavami a strachmi a povinnosťami toho pracovného dňa. Ale keď máte čas pre seba a máte možnosť urobiť cez deň naozaj len to, na čo máte náladu, zrazu si môžete uvedomiť veľa dôležitých vecí. Jedným takým mojím zistením bolo, že JA CHCEM ROBIŤ SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA SO SENIORMI. A tak som som si vybrala ponuku zariadenia, v ktorom som sa na osobnom pohovore cítila príjemne. Spomínam si, že som nebola ešte ani vonku z budovy zariadenia a volala som partnerovi, že túto prácu a pre toto zariadenie chcem, „tu by sa mi páčilo“ povedala som mu. A veru aj páčilo, po tom, ako si aj oni pomysleli to isté o mne.
SOCIÁLNA PRÁCA SO SENIORMI JE NAOZAJ SKVELÁ.
V škole som sa učila mnoho teórií práce s rôznymi skupinami klientov, ale keď som si získala dôveru klientov-seniorov na mne pridelenom oddelení a stala sa dôvodom, prečo sa tešia na pondelok ráno, to je POCIT NA NEZAPLATENIE. Buďte si istí, že som nebola ideálnym sociálnym pracovníkom pre každého jedného z nich, ale aj ten, ktorému som „nesadla“ vedel, že som tam aj pre neho a urobím pre neho všetko, čo je v mojich silách.
Z tejto práce som odišla pod tlakom kombinácie životných udalostí, o ktorých možno jedného dňa tiež napíšem. Dôsledkom ale bolo, že som psychicky nevládala venovať klientom pozornosť a starostlivosť, ktorú si zaslúžia.. v tom období to nešlo. Našla som si teda prácu v kancelárii za stolom, spracúvala kopce zmlúv, dodatkov, výkazov, zakladala dokumenty do šanónikov atď. Ale už to tam bolo… z času na čas som v srdci začula také pobádanie „práca sociálneho pracovníka ťa bavila… je už čas vrátiť sa k tomu?“. Skúsila som to. Vyhliadla som si novučičké zariadenie pre seniorov v okolí môjho bydliska, vtedy už manžel ma odviezol na pohovor a nestačil sa čudovať, keď som mu po pohovore povedala, že som dostala ponuku na ďalšie dve pozície. Sama som tomu nemohla uveriť, bol to krásny pocit. Poriadne som si to premyslela a vybrala si administratívnu pozíciu, ktorú vykonávam pre toto zariadenie dodnes. A aj napriek tomu, že pracujem v administratívne, srdcom som sociálny pracovník. Cítim, že momentálne som správne na tomto mieste.
Už dávnejšie som premýšľala, ako by som popri práci na plný úväzok mohla robiť niečo užitočné pre iných ľudí a využiť pri tom skúsenosti zo zákazníckych centier a záľubu písania návodov a pracovných postupov. A pri čítaní jednej knihy to prišlo…náhle…nečakane a úplne jasne. Napísala som tému a niekoľko myšlienok, ktoré mi napadli. Počas najbližšieho víkendu som spísala takmer kompletný obsah mojej budúcej KNIHY. Som nadšená. Cítim až v kostiach, že pomoc príbuzným, ktorým náhle ochorel senior a oni si nevedia rady, čo majú robiť a čo majú kde a ako vybaviť, je tá správna cesta, ktorou som sa už vybrala.
Skôr než ju ale dokončím, môžete ma spoznávať prostredníctvom mojich článkov na blogu.
K písaniu blogu ma priviedla jednoduchá myšlienka.. ZISTIŤ VIAC, DAŤ VÁM VIAC. Viac rozhovorov s ľuďmi, s ktorými sa stretnete na nemocničných chodbách, viac informácií od odborníkov, ktorí Vám pomáhajú vybaviť čo potrebujete, viac dôkazov o tom, že v tom nie ste sami.
Mojim cieľom je ukázať Vám, že situácie, ktoré možno práve teraz zažívate Vy alebo Vaši kamaráti, známi alebo kolegovia v práci sú si veľmi podobné a majú riešenie. Že všetci si v podobných situáciách kladieme podobné otázky, hľadáme najlepšie riešenia a pritom máme na mysli dobro niekoho pre nás veľmi dôležitého – nášho seniora.
Srdcom som sociálny pracovník a práca so seniormi mi dáva zmysel.
Teraz pomáham rodinám chorých seniorov robiť správne rozhodnutia, šetrím ich čas a minimalizujem stres, ktorý ich pri vybavovaní umiestnenia ich seniora do “domova dôchodcov” čaká.
Viac o mne sa môžete dočítať napríklad TU.